Toto malé milé stvorenie ma dokáže aj v túto chladnú jesennú rannú atmosféru potešiť. Zo začiatku sa na mňa len milo pozeralo svojimi tmavými očkami, nežne sa usmialo a pokračovalo v ceste do školy ďalej. Asi po dvoch týždňoch nášho každoranného stretávania sa mi prihovorilo. Z ničoho nič. Šlo vtedy samo cupkajúc si a v ruke držalo dáždnik. Ja som v to ráno bola myšlienkami mimo. Zaspomínala som si na jedno piatkové ráno, kedy som mala len pár minút na to, aby som stihla vyučovanie. A tak som sa nostalgicky vrátila do čias (nie až tak dávno minulých) a z hlavy som si povyberala dôvody, ktoré nasvedčovali k meškaniu. (Ne)čakaná návšteva ma vtedy pohltila natoľko, že som stratila pojem o čase.
To ráno som mala pocit, že už nezažijem ráno, počas ktorého ma niekto ovplyvní do tej miery, že sa mi celý deň bude javiť výnimočný. Málo stačí. Človek stačí...a stačí aj malá, osemročná školáčka a rozhovor s ňou.
- Ahoj...Nevieš, ak vyrastiem, budem ako ty?-opýtala sa ma, keď som bola mysľou úplne inde.
- Prosím...? Prečo sa pýtaš?-vykoktala som sa po chvíli zarazená jej otázkou.
- Máme za domácu napísať o niekom, kým by sme chceli byť a ja som opísala teba.
- Mňa? To je milé, ale veď ma ani nepoznáš...!
- Mohli sme si aj vymyslieť vlastnosti toho človeka-odpovedala s úsmevom na tvári.
- A čo si si o mne vymyslela? - zvedavo som sa opýtala.
- Napríklad to, že si milá, dobrá, máš rada deti a vieš spievať...a....
Zasmiala som sa. - Spievať?No, ale to neviem...
Na to zosmutnela.- Tak nič, opravím to. A čo tam mám napísať?
Opäť ma zarazila. Čo má písať o mne? Zrazu som mala problém odpovedať. Malá slečna vyčkávala netrpezlivo na moju odpoveď, no ja som civela do zeme. Nechcela som o sebe rozprávať. Obdobie, ktoré teraz prežívam by asi aj bolo dostatočne vhodné na sebaanalýzu, ale s tým som veru mala problém...
- Napíš tam, že nerada o sebe hovorím.- Vyšlo zo mňa po chvíli.
- Prosím....- pozrela na mňa tými nevinnými očkami tak, že som sa tomu nevedela ubrániť.
- Viem trošku kresliť a keď som mala asi toľko, koľko máš ty teraz, napísala som rozprávku o princeznej Filoméne. Mám rada ľudí, aj svoju prácu...
- Fakt? Napísala si rozprávku? A dáš mi ju prečítať? Tak už viem, že som si vybrala dobre.
Už som nemala veľa času, opäť by som prišla neskoro do práce a musela som sa s ňou rozlúčiť.
- Čo mám ešte napísať?- opýtala sa ma nedočkavo.
-Napíš to, čo si zistila práve teraz...- vyšlo zo mňa pozerajúc sa na hodinky.
Usmiala som a ja som sa týmto stretnutím potešila. V pondelok ráno mi už zďaleka pozdravila a vyberala svoju domácu úlohu z tašky.
-Pozri sa, čo mám...-mávala mi so zošitom s tým krásnym šibalským úškrnom. V poslednej vete bolo napísané: "Nerada rozpráva o sebe, ale rada sa rozpráva a chcem byť ako ona, lebo v mojom veku napísala rozprávku a ja som ešte nikdy také niečo nenapísala. A tiež chcem byť ako ona, lebo sa rozprávala s takým táradlom ako som ja a to si na nej vážim. Podľa mňa vie ešte aj pekne spievať, len sa to hanbila priznať. Aj preto chcem byť ako ona."
