reklama

Vzlety a pády

Už niekoľkokrát sa pokúšala o vysvetlenie, ale nedarilo sa jej ho získať. Nahovárala si, kým je to čerstvé, vysvetlenie získa teraz. Nie až o niekoľko rokov, keď to už bude zbytočné. Podišla k nemu a dívala sa mu do očí s pootvorenými perami, ktoré sa jej chveli a nedokázala zo seba vydať ani slovo. Hrdinka. Navonok sa snaží byť silná, ale ak má prísť do tuhého, cúvne. Vždy cúvne. Pochopil, že rad je na ňom. Že musí začať on.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

-„Prepáč. Ja len...nechápem, prečo to už tak nenecháš. Veď som ti písal, že to ľutujem, ale nejde to ďalej, chápeš? Chápeš to? Ja...milujem Soňu, nie teba. Áno, viem, tvrdil som opak, ale...udialo sa toho tak veľa. Tak to už pochop, prosím. A netráp sa. To by som nechcel.“  Mala chuť vraždiť. Zrazu taký zlom? Odkedy a prečo? Prečo je taký odmeraný, chladný? Čo sa bludy to kecá? Počuje sa vôbec? Somár, alibista jeden. V hlave mala kopec myšlienok, zrazu sa z nich nevedela vymotať. Len sa dívala nechápajúc, ako sa mohla doňho zaľúbiť, ako mohla dovoliť, aby sa mu otvorila, aby mu ponúkla všetko, čo zaľúbený človek môže ponúknuť. Všetko. Lásku, sny, túžby...všetko. Človek je vtedy taký slabý. Nechcela plakať pred ním, nechcela, aby ju videl v takomto zúfalom stave. Cítila sa veľmi zle. V hrdle mala obrovskú guču a nedokázala rozprávať, dych sa jej nachvíľu zastavil, žalúdok scvrkol. Prejavy nervozity, bezmocnosti nastali

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Neudržala to a z očí jej vyhŕkli slzy. Otočila sa. Takýto pocit už poznala. Bolo jej ľúto, že stráca človeka, ktorého mala rada, bolo jej ľúto seba. Zrazu mala pomiešané pocity z toho, či ju vlastne teší, že už spolu nebudú alebo z toho, že to, čo bolo medzi nimi, sa už ani neposunie ďalej. Nevedala, ktorej verzie chaotických myšlienok sa ma pridržať.  Človek v čase rozchodu veľa premýšľa. Niekedy na škodu veci. Predstavuje si, čo by ešte mohlo byť, keby ostali spolu, spomína a v hlave sa mu vybavujú len tie najkrajšie spomienky a najsladšie scenérie z celého trvania vzťahu.Objatia, bozky, pohľady, tajné stretávania sa. Nebolo toho veľa, ale bolo toho dosť. Dosť na spomínanie, dosť na trápenie. Život ma len skúša. Stále, keď mám pocit, že je to už ten pravý, príde zlom a na to okamžitý koniec. Skúša moju trpezlivosť? -„Mňa len mrzí, že si to takto ukončil“, vyšlo z nej po chvíli dívajúc sa už naňho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

-„Prepáč, ale inak to nešlo. Musel som to ukončiť a ty to dobre vieš. Pochopil som veľa vecí, keď som bol preč.“

-„Takže si sa uvedomil! Na čase. Škoda len, že to prišlo v čase, keď sa moje city k tebe len prehlbovali. Aj tak si myslím, že si sebecký a zbabelý a ....Vieš, čo? Nechaj ma. Netráp ma už. Už nič nechem počuť. Som hlúpa...“ Neobzrela sa už, len odišla. Odchádzala s myšlienkami, ktoré sa už nestratia. S myšlienkami, ktoré ostanú ako stopy kdesi hlboko vryté na duši. S myšlienkami, ktoré sa obohacovali o tie ďalšie, až mala pocit, že kvôli nim exploduje. Vzala mobil a zavolala svojej najlepšej priateľke.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

-„Eni, som taká sprostá.“

-„Čo sa deje?“ Opýtala sa zvedavo Eňa vediac, že Zoja potebuje od nej útechu.

-„ Už je definitívny koniec. To musí tak bolieť? Už by som mala byť zvyknutá na tú bolesť, však? A zakaždým to bolí rovnako, ak nie viac...“

-„Mrzí ma to, moja. A čo vlastne povedal? Prečo to ukončil?“

-„Lebo miluje Soňu. Zrazu sa uvedomil, či čo.“ Povedala Zoja smutne zo slzami v očiach.

-„Je to zbabelec. Buď rada, že s ním nebudeš. Bojí sa nových vecí, tak dáva prednosť istote. A tá jeho ho určite nejakými trápnymi kecami zasa obalamutila. Netráp sa.“ Chcela ju potešiť a zakaždým a jej to aj podarilo. Eňa mal úžasný dar reči. V každej situácii vedela povedať čosi trefné. Vedela pomôcť v najnutnejšej chvíli a pre svoju priateľku dokázala urobiť všetko na svete.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

-„Vieš, na čo myslím, keď sa niekto so mnou rozíde?“ Pokračovala Eňa dúfajúc, že to Zoji aspoň trošku dvihne náladu. „Myslím vtedy na všetky negatíva, ktoré ten dotyčný mal. Tak hovor, čo sa ti na ňom nepáčilo?“

-„Čože? Mám hovoriť o jeho negatívach? Ja neviem, mne sa na ňom páčilo takmer všetko. Alebo...vieš, čo...? Dobre, ak mi to pomôže, tak nejaké vyberiem. Napríklad...bol žiarlivý a možno by som sa s ním cítila nikedy obmedzovaná. A tiež nervózny z maličkostí. A niekedy veľa filozofoval... A stále chcel počuť, ako ho vnímam, stále sa potreboval utvrdzovať v tom, či ho ľúbim. Asi mi dostatočne neveril.“ Na to Zoja znova zosmutnela a pokračovala.

-„Možno by som bola preňho aj tak jedinou ženou na svete, jedinou múzou...možno by sme boli šťastní napriek všetkým jeho a mojim chybám...“ Rozplakala sa.

-„Zojka, prosím ťa, neplač. Vidíš, čo som spôsobila? Prepáč, prosím, kašli naňho. Teba čaká niekto iný. Som si tým istá, lepší a normálnejší. No tak, netráp sa už. Čítala som kdesi, že láska ostáva, menia sa len muži. Dobré, nie? A vieš si predstaviť, že by si musela kvôli tej jeho žiarlivosti možno obmedzovať aj kontakt so mnou? To by sme si už nemohli často chodievať sadnúť na kávu a trošku poflirtovať, hm? Chcela by si chodiť s niekým, kto ti nesiaha ani po členky? Nech si ostane s tou svojou...Ako sa vlastne volá? A veď je to jedno. Ty si výnimočná bytosť na tejto zemi, takže nemôžeš chodiť s hocikým, ty budeš chodiť s niekým vybratým len pre teba. S úžasným človekom. Lebo k úžasnej žene patrí úžasný muž.“

 Zoja sa usmiala. A smiali sa ešte počas telefonátu dlho, keď spomínali na všetkých ich nemožným priateľov, s ktorými ukončili vzťah, aby mohli spoznávať aj iných mužov. Eňa si však neodpustila poznámku, aby si Zoja oddýchla od mužov, že jej samota nachvíľku urobí dobre. Vedela, o čom rozpáva. Eňa mala štvorročnú známosť, ale z chlapíka sa vykľul arogantý karierista, ktorý ju zanedbával, mal príliš premúdrené reči o živote a peniazoch, tak to ukončili.

 Po tomto telefonáte sa Zoja cítila lepšie, ale len nachvíľu, kým si zasa neuvedomila, že po rozchode sa človek aj tak cíti akosi sám, aj keď má pri sebe skvelých ľudí. Chýbal jej všaj človek, ktorý s ňou zdieľa rovnaký život, ktorý ju považuje za svoju súčasť života, za svoje druhé krídlo. Nik nepozná človeka, ak si sám neverí, že môže nastať lepší koniec.Spomenula si hneď na knihu, ktorú mu darovala na Vianoce - Zlomené krídla. Na zadnej strane bol citát, ktorý oboch, v prípade ich rozlúčky, bude držať nad vodou. No vtedy mali ešte obaja na mysli dočasnú rozlúčku, kým sa nevyjasnia okolnosti okolo ich vzťahu a jeho vzťahu so Soňou. Dohodli sa, že sa na istý čas nebudú stretávať, kým sa veci nepohnú ďalej. Tentoraz to už nebola len dočasná rozlúčka, to už bol rozchod. A to slovo má už iný význam. Vážnejší, bolestivejší a trvalý. Už to tak vnímala. Záver ešte nezačatého.

 Niekoľko týždov chodila Zoja do práce ako mechom obitá. Ako tuláčka, ktorá nevnímla okolie, len svoju bolesť. Trápila sa pocitom, či je chyba u nej, keď ju ktosi opustí, a ak áno, čo by mala zmeniť. Na ulici stretla svojho spolužiaka zo strednej. Nemala ho príliš v láske, aj keď bol neškodný, ale vedel človeka pekne unaviť. Rád rozprával o svojej profesii, zárobku a o znalostiach cudzích jazykov.

-„Ahoj Zoja, som rád, že ťa vidím. Dlho sme sa nevideli, čo? Ako sa máš?“ Začal akosi zhurta sypať na Zoju dalšie otázky typické počas formálneho dialógu. Vedela, že to nie je človek hodný jej výlevom srdca. Preto sa radšej rozhodla hrať spokojnú bytosť, ktorú nič vážne netrápi na tomto skazenom svete. Koľko ľudí je dobrých hercov. Ktovie, čo zažívajú a pri rozhovore s človekom, ktorý im je vzdialenejší, sa tvária úplne normálne. Zoja sa divila sama zo seba, ako sa s ním dokázala rozprávať bez toho, aby si všimol, že nie je duševne v poriadku. Ľudia sú falošní, možno aj on sám tuší, čo mi je, ale tiež to len hrá, že si to nevšimol. A takto dôverujeme ľuďom, a takto sa bezhlavo dokážeme aj zaľúbiť. Myslíme si, že ich poznáme, že oni poznajú nás. A pritom je to taká hlúposť. Všetci sme herci. Figurínkami toho, kto nás očarí. Príde jeden, vzápätí ďalší...Rozchody a opäť začiatky, cyklus, ktorý sa už stáva aj naším stereotypom. A my si naň zvykneme. Lebo musíme.

-„Počuj, nemáš chuť na kávu?“ Opýtal sa, keď dorozprával o svojom najbližsom pláne.

-„Nuž, neviem, večer mám ešte angličtinu...“ Váhala, či má risknúť sadnúť si s ním a počúvať minimálne hodinu jeho monológy.

Napokon súhlasila, bola totiž ľahko prehovoriteľná. Ondrej na ňu šibalsky celý čas pozeral a nevedel sa dočkať, kedy preukáže svoj intelekt. Vedela, že to nebol dobrý nápad sadnúť si s ním. Nemala chuť diskutovať s ním o ženských problémoch, o vzťahoch, o mužskom egoizme, nerozvážnosti. A zároveň nemala chuť počúvať o jeho pohľadoch na politiku, o vojnách na Blízkom východe či o fatalistických skupinách, ktoré majú podľa neho len formálny význam pobúriť mienku ľudí. Nie, na takéto reči sa veru necítila. Ale vydržala počúvať, aj keď bez emócií, aj keď len s kyslým úsmevom, občasným pritakávaním, aby mu dávala najavo, že aj takýmto neverbálnym spôsobom je stále v obraze, aj keď jej už dávno ušla pointa jeho „famózneho“ rozprávania.

 Pri rozlúčke jej ešte nezabudol pripomenúť, že sa určite ozve, aby ju vzal do kina na vynikajúci film o utajovaných politických dokumentoch.

-„Som ja ale výborná poslucháčka. Bože, mohla som si pri ňom robiť zápisky ako z prednášok. To som fakt taká nevzdelaná, alebo on je príliš informovaný? Nerobí mi dobre spoločnosť takýchto divných týpkov. To mi nemôže prísť do cesty niekto obyčajný?“ Sťažovala sa Zoja Eni, keď sa stretli cez víkend doma.

-„Ty si trafená. A na čo si s ním vôbec šla?“

-„Ani neviem. Potrebovala som byť len s ľuďmi a ty si bola preč. A okrem iného, myslela som si, že sa chlapec už skonsolidoval.“ Snažila si to sama vyargumentovať.

-„Ten? Čo si sa zbláznila? Ten je taký magor, že keby bola súťaž Misster magor, vyhrá prvé miesto.“ Zašomrala Eňa, ale okamžite prešla na tému, ako sa cíti a či sa odvtedy stretla s Filipom.

-„Nie, vyhýbame sa. Občas ho zazriem v práci, ale to je všetko. Vyzerá, že je šťastný.“ Odpovedala skleslo Zoja vidiac, že jej táto téma nerobí dobre.

-„No, to určite verím. Šťastný nie je. Nemôže byť šťastný, keď spôsobil nešťastie inému človeku a k tomu ešte tebe!“ Povedala nahnevane Eňa a pritom sa zadívala na okoloidúceho mladíka, ktorý jej venoval milý úsmev.

-„Ty kde žiješ, drahá? Mrchy a zdierači ľuských sŕdc sa majú najlepšie. Nič ich netrápi a žijú si svoj osudový cirkus ďalej. Tí nepoznajú prehry.“ Vyrušila ju Zoja z pohľadu na mladíka a preložila si nohu cez nohu.

-„Možno ešte nepoznajú, ale raz spoznajú. Človek nemôže byť šťastný večne, ak si to šťastie nezaslúži.“ Filozofovala Eňa, aj keď bola presvedčená o tom, že Zoja má pravdu o skazenosti a nespravodlivosti sveta. „Tak sa staňme mrchami a bude nám skvelo.“ Zasmiala sa Eňa sama nad svojou vetou.

 Obe na chvíľu stíchli ponorené do vlastných myšlienok. Eňu napadlo, aby sa večer vybrali do kina. Aj keď netušila, čo ide, mala chuť na kultúrny zážitok. Sedeli v poslednom rade, cmúľali cukríky s čokoládovou plnkou a celý čas mlčali. Film obe zaujal. Aj keď po rozchodoch neznášali sladkú romantiku, tento však končil tragicky. Hlavný hrdina zomrel kvôli autonehode v deň svojich zásnub. Ponáhľal sa k svojej snúbenici, šťastný, spokojný, že jeho život nadobúdol nový zmysel. Plný očakávaní z novej etapy života, keď sa chcel zaviazať na celý život s človekom, ktorého neskutočne miloval. Mal pred sebou kopec ďalších plánov, ale už ich nemohol zrealizovať, pretože naprotiidúce auto nečakane dostalo šmyk a narazilo do auta hrdinu príbehu. Ten okamžite zomrel, na druhom sedadle ostala položená krabička so snubným prsteňom.

-„Život je masaker. Na čo sú človeku plány a sny?“ Po dlhšej chvíli vyšlo zo Zoji, keď obe, po skončení filmu, tuho premýšľali nad príbehom.

-„Asi preto, aby sme mali nejaký zmysel života, kým sme ešte jeho súčasťou.“ Povedala vždy optimistickejšia Eňa.

-„A ja sa trápim nad samotou a ktovie, dokedy tu budem? Ktovie, kedy ma niečo prevalcuje,alebo ma nejaký dement napadne za rohom najbližšej ulice.“

-„Šibe ti? Neprivolávaj nešťastie. Jednoducho, my nemôžeme fungovať bez snov a túžob. A nemôžeme myslieť na smrť, inak je nám budúcnosť zbytočná.“ Eňa vytiahla zvyšné cukríky a ponúkla ich Zoji. Cestou domov ešte diskutovali o filme. Bola pokojná noc. Na ulici len zopár zaľúbených párov, ktorí posedávali na lavičkách, prechádzali sa dívajúc sa na spln mesiaca.

-„Ale sme dopadli.“ Uškrnula sa Zoja na Eňu.

-„Máš niečo proti mojej spoločnosti?“ Ironicky podotkla Eňa a napravila Zoji golier na kabáte.

Zoja vedela, že bez svojej priateľky by bola stratená, unudila by sa na smrť a možno by sa stala zarytou feministkou, keby ju Eňa nepresviedčala o dôležitosti mužov, aj keď na tých normálnych ešte nenatrafili.

 Keď prišli domov, zhovárali sa ešte o svojich vzťahoch, rozchodoch, úletoch, dočasných radovánkach. Pri týchto rozhovoroch sa ich kútiky pier dvíhali v pravidelných intervaloch.

-„Už vieš, na čo sú dobré vzlety a pády?“ Spýtala sa Eňa Zoji očakávajúc podobnú odpoveď, ktorá jej hneď napadla.

-„Keby ich nebolo, nemáme toľko zážitkov. A keby nebolo zážitkov, nemáme spomienky. A keby neboli spomienky, nevieme, čo je život. Len ma už nebaví ich donekonečna zažívať. Len ma už nebaví báť sa začiatkov, aby nenastal koniec, a keď sa už aj prestanem báť, príde pád. Koľko vzostupov a pádov ešte človek musí zažiť, aby sa konečne dostal do normálu? Na rovinu. Veď ja nepotrebujem lietať, mne stačí chodiť po rovnej ceste, ale s pokojom na duši.“

 Zoja si otvorila poštu a našla mail. Ostala v nemom úžase. Bol to mail od Filipa. Veru, šťastný asi nebol, aj keď si to v danej chvíli rozhodovania myslel. Písal, ako mu chýba, a že by ju rád videl. Prečítala ho Eni, tá len pokrútila hlavou, aj tak vedela, že sa Zoja rozhodne po svojom.

„Možno príde začiatok. Nový začiatok, ale už bez konca. Pokračovanie bude už trvalé.“ Prečítala jeho poslednú vetu a mail vymazala. Aj tak verila na nové začiatky a trvania bez koncov.      

Ivana Petrušová

Ivana Petrušová

Bloger 
  • Počet článkov:  33
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek s bohatou dušou:) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu